Expozície

Región Orava

Kultúrno-geografický celok Orava sa nachádza na severnom okraji stredného Slovenska. Na severe susedí s Poľskom. V minulosti patrilo toto územie pod správu Oravského hradu. Vplyvom historicko-sociálneho vývoja boli z neho vyčlenené niektoré časti, ktoré sa stali majetkom šľachtických rodín.

Osídlenie Oravy je výsledkom viacerých vnútorných i vonkajších kolonizačných vĺn. Stredoveké osídlenie bolo sústredené najmä pozdĺž rieky Oravy. Najväčší počet sídiel vznikol v 15. – 17. storočí počas valaskej kolonizácie. 

Hlavným zdrojom obživy bolo roľníctvo a dobytkárstvo – chov oviec a rožného dobytka. Rozšírenými doplnkovými zamestnaniami boli plátenníctvo, farbiarstvo, výroba súkna, hrnčiarstvo, pltníctvo, šindliarstvo, drevospracujúce remeslá a obchod s plátnom, drevom, syrom, maslom a bryndzou. Mnohí sociálne slabší obyvatelia odchádzali ako sezónni robotníci do iných častí bývalej monarchie. Pomerne veľké percento Oravcov sa vysťahovalo za prácou do cudziny. 

Koncom 19. storočia sa na Orave rozvíjal drevársky a potravinársky priemysel.

Najvýznamnejšími trhovými centrami boli mestečká Veličná (do roku 1683 aj sídlo Oravskej župy), Tvrdošín, Trstená, Námestovo, Dolný Kubín.

V tradičnej stavebnej kultúre sa uplatňoval najdostupnejší materiál – drevo. Ešte koncom 19. storočia z neho bolo postavených 80 % domov. V menšej miere sa používal kameň, surová a pálená tehla.

Orava bola jednou z oblastí, kde sa v priebehu vývoja menil pomer katolíkov a evanjelikov. Obyvateľstvo evanjelického augsburského vierovyznania malo prevahu v období druhej polovice 16. a prvej polovice 17. storočia. Začiatkom 20. storočia tvorilo necelých 8 % z celkového počtu obyvateľstva. 

Expozícia regiónu Orava bola v Múzeu slovenskej dediny postavená v dvoch etapách: v rokoch 1968 – 1972 a 1980 – 1984.

Vybrané objekty regiónu

  • Sypárne z Vyšného Kubína, Párnice a Oravskej Poruby

  • Usadlosť zemana z Vyšného Kubína

  • Usadlosť z Jasenovej

  • Usadlosť z Veličnej

  • Usadlosť z Novote

  • Usadlosť zo Zázrivej

  • Olejáreň

  • Usadlosti z Hruštína

  • Kováčska vyhňa zo Suchej Hory

Región Turiec

Región Turiec leží v strednej až severozápadnej časti Slovenska. Územie má charakter kotliny, obklopenej horami s málo členitým povrchom a pomerne vlhkou klímou. Záznamy o takmer všetkých obciach pochádzajú už z obdobia 13. a 14. storočia. Od druhej tretiny 14. storočia bol Turiec samostatnou župou, v ktorej pri obchodných cestách vznikli viaceré mestečká. V polovici 14. storočia boli na okraji oblasti založené najstaršie osady nemeckých kolonistov. 

Hlavným zdrojom obživy obyvateľov bolo v minulosti poľnohospodárstvo spojené s chovom dobytka. Výmera pôdy jednotlivých vlastníkov bola malá, čo ovplyvnilo vznik mnohých neroľníckych zamestnaní a doplnkových zdrojov obživy: ťažba a doprava dreva, olejkárstvo, šafraníctvo, farbiarstvo, kováčstvo, súkenníctvo, klobučníctvo, garbiarstvo, kožušníctvo a hrnčiarstvo. Strediskami remesiel a obchodu boli predovšetkým mestečká Turčiansky Sv. Martin, Sučany, Turany, Slovenské Pravno, Mošovce a Kláštor pod Znievom. 

Z hľadiska tradičnej ľudovej architektúry patril Turiec k oblastiam s prevahou zrubových stavieb. Rekonštrukcie objektov v dôsledku početných a opakovaných požiarov a povodní a nová výstavba od konca 18. storočia spôsobili používanie a v konečnom dôsledku prevahu iných stavebných materiálov – kameňa, hliny, surovej a pálenej tehly. K rozšíreniu murovaných stavieb na väčšine územia prispeli aj protipožiarne opatrenia z konca 18. storočia. V menších podhorských obciach západného a severného Turca sa však drevo uplatňovalo ako stavebný materiál ešte aj v druhej polovici 19. storočia. V ľudovej architektúre sa odrážala aj sociálna štruktúra obyvateľstva, ktorú v hojnom počte tvorili zemania, drobní vlastníci pôdy, sluhovia a nádenníci. 

Z konfesionálneho hľadiska je v regióne pomerne rovnomerne zastúpené obyvateľstvo evanjelického augsburského a rímskokatolíckeho vierovyznania. Napriek prevažnému zastúpeniu obyvateľstva slovenskej národnosti sa ešte začiatkom 20. storočia hlásilo 20% z celkového počtu obyvateľov k nemeckej národnosti. 

Turiec patril v 19. storočí k tým regiónom Slovenska, ktoré výrazne určovali smer slovenských národných dejín. V Turčianskom Sv. Martine bol v r. 1861 prijatý prvý národný program - Memorandum slovenského národa, pôsobili tu poprední predstavitelia slovenskej vzdelanosti, kultúry, umenia a vedy.

Výstavba objektov regiónu Turiec sa realizovala v rokoch 1974 – 1990, pričom v zmysle pôvodného zámeru a výberu expozičných objektov región ešte nie je stavebne ukončený.

Vybrané objekty regiónu

  • Usadlosť z Moškovca

  • Vozáreň z Moškovca

  • Cintorín

  • Kostol z Rudna

  • Usadlosť z Nolčova

  • Filagória zo Slovenského Pravna

  • Požiarna zbrojnica z Laskára

  • Klobučnícka dielňa z Veľkého Čepčína

  • Súkennícka dielňa z Veľkého Čepčína

  • Zemianska kúria z Blažoviec

  • Usadlosť z Horného Turčeka

  • Požiarna zbrojnica z Laskára

Región Liptov

Región Liptov

Liptov ako kultúrno-geografický celok je vymedzený územím bývalej Liptovskej župy a nachádza sa v severnej oblasti stredného Slovenska (na severe sčasti susedí s Poľskom). Stredom Liptova preteká rieka Váh, ktorá mala pre región hospodársky význam a ovplyvnila administratívne členenie a kultúrny rozvoj celého regiónu.

Osídlenie Liptova je výsledkom vnútorných a vonkajších kolonizačných vĺn od druhej polovice 13. storočia, pričom veľký rozmach zaznamenalo osídlenie v súvislosti s rozvojom baníctva v 13. a 14. storočí. Touto kolonizačnou vlnou vznikli banské mestá Partizánska Ľupča, Hybe, Boca, neskôr Ružomberok. Valaská kolonizácia v 16. storočí znamenala osídľovanie resp. doosídľovanie horských oblastí Liptova. V polovici 18. storočia nastal pokles počtu obyvateľov v Liptove ako dôsledok vysťahovalectva poddaných do južných oblastí bývalého Uhorska, zameraného na dosídlenie úrodných oblastí, zničených tureckou okupáciou.

Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bolo roľníctvo spojené s chovom oviec a rožného dobytka a rôzne doplnkové zamestnania. Z priemyselných plodín sa dorábali konope a ľan, rozšírená bola domáca výroba plátna. Tradičnými spôsobmi obživy boli pltníctvo a drevorubačstvo. Od stredoveku sa v niektorých oblastiach Liptova rozvíjalo baníctvo, od 19. storočia sa na strednom a najmä hornom Liptove stalo hlavným zamestnaním murárstvo. Z remeselnej výroby malo v regióne dôležitý význam súkenníctvo, od 18. storočia sa rozmáha garbiarstvo. Najvýznamnejšími trhovými a obchodnými strediskami boli Partizánska Ľupča, Ružomberok a Liptovský Mikuláš, ktorý bol aj dôležitým administratívnym a kultúrnym centrom regiónu.

V tradičnej stavebnej kultúre sa ako hlavný stavebný materiál využívalo drevo, menej kameň a nepálená tehla. Prevládali zrubové drevené stav-by. Od 19. storočia sa s rozvojom murárstva vo vidieckom prostredí na hornom a strednom Liptove šírili murované stavby obytných, neskôr aj hospodárskych budov. Spoločensko-hospodársky vývoj regiónu viedol k rôznorodejšej sociálnej štruktúre obyvateľstva, čo malo prirodzený odraz aj v jeho stavebnej kultúre.

Z konfesionálneho hľadiska patrí Liptov k regiónom s výrazným zastúpením evanjelického augsburského vierovyznania popri prevládajúcom rímskokatolíckom. Expozícia regiónu Liptov bola v Múzeu slovenskej dediny postavená v rokoch 1974 až 1985.

Vybrané objekty regiónu

  • Usadlosť z Východnej

  • Usadlosť z Vavrišova

Región Kysuce-Podjavorníky

Územie tejto oblasti zaberá severozápadnú časť Slovenska, ktorá tu susedí na západe s Českom a na severe s Poľskom (tvoria ho dnešné okresy Ilava, Púchov, Považská Bystrica, Bytča, Žilina, Kysucké Nové Mesto a Čadca). V minulosti predstavovalo severnú časť bývalej Trenčianskej župy. Oblasť bola osídľovaná postupne. Na najstaršiu vrstvu sídiel nadväzovala v 15. a 16. storočí valaská, v 17. a 18. storočí kopaničiarska kolonizácia. V oblasti vzniklo viacero mestských sídiel, ktoré boli aj strediskami remeselnej výroby (Žilina, Rajec, Púchov, Kysucké Nové Mesto a ďalšie).

Hlavným zamestnaním obyvateľov bolo poľnohospodárstvo s rozšíreným chovom hovädzieho dobytka a oviec. Nepriaznivé klimatické podmienky, veľká rozdrobenosť pôdy a extenzívny spôsob hospodárenia nútili ľudí hľadať aj iné spôsoby obživy: drevorubačstvo, šindliarstvo, furmanstvo, výrobu plátna a súkna, papučiarstvo, krpčiarstvo, výrobu metiel, sezónne poľnohospodárske práce v iných oblastiach, drotárstvo, podomový ob-chod s drobným galantérnym tovarom, pltníctvo, garbiarstvo. Neroľnícke zamestnania predstavovali pre obyvateľov niektorých obcí rozhodujúci zdroj príjmov.

Prevažujúcim stavebným materiálom bolo drevo, kameň a tehla sa používali v južnej časti oblasti. Východiskom pôdorysného členenia bol dvoj-priestorový dom. V hospodársky vyspelejších oblastiach sa uplatňovali rozvinutejšie typy obytných i hospodárskych stavieb. Z oblasti Kysúc po-známe združené obydlia (dvojdomy) z južnejších oblastí domy s poschodovými komorami, alebo dokonca poschodové domy. V oblasti boli rozšírené sezónne obydlia a hospodárske stavby. Mali viac foriem, ktoré vychádzali z rôznych spôsobov horského chovu dobytka a s ním spojeného hospodárenia.

Z konfesionálneho hľadiska prevládalo v sledovanom období obyvateľstvo rímskokatolíckeho vierovyznania.

Región Kysuce - Podjavorníky bol v Múzeu slovenskej dediny postavený v rokoch 1975 – 1987.

Vybrané objekty regiónu

  • Elementárna škola z Petrovíc

  • Bačov z Papradna