Expozície: Región Turiec
Usadlosť z Moškovca
Usadlosť tvorí objekt prícestného hostinca s obchodom a obytnou časťou, na ktorý nadväzuje kópia hospodárskej časti, pozostávajúca na pôvodnom mieste zo sypárne, skladu a domu paholka. Prezentovaný stav zachytáva obdobie prvej tretiny 20. storočia.
K pozdĺžnej nevchodovej stene obytného domu je pristavaný objekt kolkárne. Drevená stavba jednoduchej konštrukcie mala jednu hraciu dráhu s doskovým povrchom. Spôsob vracania hracej gule po zrazení kolkov na začiatok dráhy bol riešený dreveným bubnom. Ten oblúkom zdvihol guľu do dreveného žľabu, ktorý ju priviedol na začiatok hracej dráhy.
Kolkárne boli najmä od začiatku 20. storočia súčasťou viacerých hostincov na celom území Slovenska. Okrem možnosti športového vyžitia poskytovali priestor pre stretnutia rôznych sociálnych a vekových skupín najmä mužských obyvateľov danej lokality.
V jednom z priestorov objektu prícestného hostinca fungoval dedinský obchod s miešaným tovarom. Jeho expozícia je časovo zaradená do prelomu 20. a 30. rokov 20. storočia. Obchod a obchodovanie v období 19. storočia podliehali viacerým zákonným nariadeniam. V roku 1811 bol legalizovaný dovtedy obmedzovaný podomový obchod. Rozvoj maloobchodnej siete podporil zákon z roku 1836, podľa ktorého si mohli poddaní zriaďovať obchody na dedinách. V druhej polovici 19. storočia sa stalo obchodovanie slobodnou živnosťou, ktorú po ohlásení príslušným úradom mohla vykonávať každá svojprávna osoba. Počet obchodníkov a obchodných zamestnancov sa výrazne zvýšil v prvej tretine 20. storočia, čo bolo dôsledkom vzniku špecializovaných obchodov, obchodných domov a ich filiálok, a tiež rozvojom obchodných, reklamných a sprostredkovateľských agentúr v mestách.
Na dedinách však stále prevládali malé obchody s miešaným tovarom, ktoré zásobovali domácnosti základnými druhmi tovaru (cukor, soľ, koreniny, cukrovinky, alkohol, petrolej, domáce a poľnohospodárske potreby, drogistický tovar, prípadne aj textil a galantéria). Riedka obchodná sieť na vidieku bola doplňovaná formou podomového predaja.
Hospodárska časť usadlosti slúži na prevádzkové účely.
Vozáreň z Moškovca
Rekonštruovaný objekt vozárne z roku 1789 tvorí súčasť usadlosti prícestného hostinca z Moškovca (objekt č. 5). Vozárne boli samostatné objekty, situované pri hlavných cestách, postavené v bezprostrednej blízkosti prícestných hostincov alebo boli priamou súčasťou ich hospodárskych dvorov. Slúžili na prenocovanie furmanom, obchodníkom na cestách, jarmočníkom, vandrovným remeselníkom a pocestným a zároveň poskytovali priestor na oddych, kŕmenie záprahových zvierat a bezpečné odstavenie vozov s nákladom počas noci. Tieto architektonicky výrazné stavby boli zväčša murované z kameňa a pokrývala ich rozložitá strecha, dimenzie ktorej určovali i zložitejšie konštrukcie krovu. Veľkosť objektu, jeho vnútornú kapacitu a dispozičné členenie podmieňovala najmä frekventovanosť a dôležitosť cesty. Priestor na prízemí medzi bránami bol určený na odstavenie vozov. Ak pri vozárni nebola maštaľ, určitá časť prízemia bola vyhradená aj na ustajnenie záprahových zvierat. Podstrešie slúžilo na uskladňovanie krmiva. Prenocovanie bolo zvyčajne zdarma, patrilo sa však spraviť v hostinci útratu.
V objekte vozárne sú prezentované dopravné prostriedky používané v minulosti na prepravu osôb a tovarov.
Cintorín
Expozícia obecného turčianskeho cintorína spoločného pre pochovávanie zomrelých katolíckeho i evanjelického vierovyznania s časovým začlenením do prelomu 20. a 30. rokov 20. storočia. Podľa uhorského zákona z roku 1876 boli cintoríny zakladané mimo sídiel, spravidla pri cestách vychádzajúcich z obcí, na svahoch alebo plošinách vyvýšených miest. Umiestnenie hrobov vychádzalo zo zaužívaných pravidiel, z ktorých najdôležitejšími boli majetková a konfesionálna príslušnosť, vek a príbuzenské vzťahy zosnulých. Zaužívané bolo pochovávanie detí do osobitných častí cintorína alebo na jeho okraj.
Cesta vedúca od hlavnej brány delí cintorín na dve časti. Vľavo sa nachádza menšia katolícka s osadenými liatinovými krížmi, kamennými tabuľovými náhrobníkmi zakončenými krížom a drevenými náhrobnými krížmi v rôznych tvarových variantoch. Pre katolícku konfesiu bolo najcennejšie miesto na cintoríne v blízkosti centrálneho kríža, kde boli osadené náhrobníky najzámožnejších a najváženejších vrstiev.
Evanjelická časť vpravo obsahuje kamenné náhrobníky obeliskového typu a kónického tvaru s trojuholníkovým zakončením, kamenné a drevené stĺpové a tabuľové náhrobníky v rôznych tvarových variantoch.
Pri zadnom múre cintorína sú umiestnené detské hroby, zväčša neoznačené, prípadne s jednoduchým dreveným krížom alebo stĺpom.
Liatinové kríže a niektoré kamenné náhrobníky z obdobia poslednej tretiny 19. až prvej tretiny 20. storočia boli dovezené do turčianskeho regiónu z iných oblastí.
účasťou cintorína je márnica, ktorá v minulosti slúžila na uloženie truhly so zosnulým do pohrebu, na uskladnenie már a náradia používaného pri pochovávaní.
Kostol z Rudna
Rímskokatolícky kostol z Rudna, zasvätený sv. Štefanovi Kráľovi, je jediný zachovaný drevený kostol v Turci. Na mieste staršieho gotického kostola z roku 1422 bol postavený súčasný kostol v roku, ktorý obsahuje latinský nápis Laudetur Jesus Christus 1790 v nadpraží vonkajších dvier.
Jednoloďová stavba kostola má obdĺžnikový pôdorys s polygonálnym uzáverom a predstavanú vstupnú predsieň.
Štvorhranná veža stĺpikovej konštrukcie nad strechou vstupnej časti je ukončená cibuľovitou vežičkou. Kostol je zrubový, obitý doskami, valbová strecha i veža sú pokryté šindľom.
Interiéru kostola dominuje barokový oltár ambitového typu. Datovaný je rokom 1707, ktorý bol odkrytý na zadnej strane oltára počas reštaurátorských prác. Drevená oltárna architektúra je tvorená stredovou nikou a postrannými stĺpmi. V nike sú umiestnené tri plastiky, ktoré pochádzajú zo staršieho kostola. Plastiky Madony, sv. Mikuláša a sv. Štefana Kráľa vznikli v období okolo roku 1480 a patria k vzácnym ukážkam neskorogotického sochárstva na Slovensku. Nad postavami svätcov sa vznášajú anjeli nesúci korunu. Po bokoch oltára sú dve malé barokové plastiky evanjelistov, pôvodne umiestnené na kazateľnici. Dve väčšie barokové plastiky sv. Petra a sv. Pavla pochádzajú z poslednej tretiny 18. storočia. V oltárnom nadstavci, tvarovo príbuznom skrini oltára, je osadená socha archanjela Michala.
Na pravej strane lode kostola sa nachádza kazateľnica zo 17. storočia, s plastikami Krista, dvoch evanjelistov a baldachýnom. V apside kostola je umiestnená patronátna lavica, ktorá bola vyhradená členom šľachtického rodu Prónayovcov, neskôr Justhovcov a Orságovcov. Pôvodný inventár kostola dopĺňa drevená empora nad vstupom a organová skriňa. Vnútorné obloženie stien kostola je pokryté maľbou, členiacou plochu stien na menšie celky prvkami iluzívnej architektúry vyplnenej mramorovaním. Jej autorom je maliar Liborius Lazar z Nitrianskeho Pravna, ktorého meno sa zachovalo v chronostikone na stene víťazného oblúka smerom od oltára.
V roku 1974 bol kostol prevezený do Múzea slovenskej dediny. V nasledujúcom období dochádza k jeho postupnému reštaurovaniu. Boli reštaurované gotické plastiky z oltára (v r.1977), oltárna architektúra, kazateľnica (v r. 1977), patronátna lavica (v r. 1991). Poslednou realizáciou bola rekonštrukcia výmaľby stropu, schodiska kazateľnice a oltárnej menzy (v r. 1993-1994). V roku 1994 bol kostol sprístupnený verejnosti.
Usadlosť z Nolčova
Usadlosť z Nolčova reprezentuje spôsob života a bývania chudobnejšieho roľníka z horskej, severovýchodnej oblasti Turca. Do Múzea slovenskej dediny bola prevezená v r. 1976 a v r. 1989 tu bola znovu postavená. Pozostáva zo zrubového obytného domu, ovčína s chlievami, stodoly a sypárne, ktoré sú postavené v otvorenom dvore. Z architektonického hľadiska dom reprezentuje poslednú fázu výstavby drevených domov v Turci. Pôdorysne sa člení na izbu, pitvor s čiernou kuchyňou a komoru. Hlavným obytným priestorom bola izba. V nej sa sústreďoval, keďže bola jedinou vykurovanou miestnosťou, celý život rodiny. Súčasťou jej interiéru je rozložitá murovaná pec s kachľovým nadstavcom, do ktorej sa kúrilo z čiernej kuchyne. Medzi dverami do izby a pecou je postavený murovaný kozúbok, ktorý slúžil na svietenie otvoreným ohňom. Zariadenie domu predstavuje úroveň bývania v tejto lokalite v 20. – 30. rokoch minulého storočia a zároveň odráža všedný zimný deň. Z pracovných činností, ktoré obyvatelia domu v tomto období vykonávali, je naznačené spracovanie ovčej vlny a pletenie košíkov z vŕbového prútia.
Usadlosť pôvodne patrila Jurajovi Belákovi, ktorý r. 1875 obytný dom postavil. V 20. rokoch 20. storočia, teda v období, do ktorého je usadlosť expozične zariadená, býval už v dome jeho vnuk J. Jančo s manželkou Máriou, svojou matkou a dvoma deťmi. Rodina v tom čase obhospodarovala približne 3 ha pôdy a pasienkov a chovala kravu, vola, 5 -7 oviec, ošípané a hydinu. Majiteľ sa príležitostne zamestnával ako robotník na železnici.
Drevený záhradný domček sa pôvodne nachádzal v priestoroch farskej záhrady v Slovenskom Pravne. Stavba má dve podlažia. Zrubové prízemie, obhodené hlinou a vápenným náterom slúžilo ako sýpka. Vstupovalo sa doň polkruhovým vyrezávaným portálom, nad ktorým je vyrytý letopočet 1731. Poschodie so stenami obitými doskami a pavlačou po vonkajšom obvode slúžilo ako spoločenský priestor. Interiér filagórie je cenný zaujímavou iluzívnou výmaľbou na doskovom obklade stien od Liboria Lazara, maliara z Nitrianskeho Pravna, ktorý je aj autorom malieb v drevenom kostole z Rudna. Plocha stien je členená pilastrami. Pomedzi ne sú vmaľované žánrové výjavy a krajinky, v ktorých autor zachytáva rôzne dobové scénky a scenérie. Nachádza sa tu napr. maľba ostrihomskej baziliky, miestneho Prónayovského kaštieľa i kostola. Pozoruhodná je scéna, v ktorej autor spodobil seba ako dokončieva fresku sv. Jána Nepomuckého na priečelí poschodového domu v Slovenskom Pravne. Pod obrazom je maliarova signatúra a letopočet 1792, ktorý datuje ukončenie prác na pravnianskej filagórii.
Filagória zo Slovenského Pravna
Požiarna zbrojnica z Laskára
Reprezentuje starší typ hasičských zbrojníc vežovitého tvaru, zrubovej konštrukcie. Postavená bola v roku 1898 a jej vznik sa viaže na založenie Dobrovoľného hasičského zboru v obci roku 1895. Do múzea bola prevezená roku 1986.
Miestnosť na prízemí slúžila na uloženie striekačky a hasičského náradia (hasičské sekery, čakany, železné vidly, hadice a lampy). Vybavenie zbrojnice je autentické a zodpovedá dobovým hasičským predpisom z roku 1888. Miestnosť na poschodí slúžila ako pozorovateľňa pre hasičskú stráž, ktorú vykonávali obyvatelia obce v noci, striedavo z dvoch domov počas leta a jesene. Z vonkajšej strany sú na hasičskej zbrojnici umiestnené požiarne háky na strhávanie striech a rebrík.
Klobučnícka dielňa z Veľkého Čepčína
Kópia objektu z roku 1860. Dielňa bola súčasťou maloroľníckej usadlosti J. Daniša, ktorý sa popri poľnohospodárstve živil výrobou klobúkov. V zrubovom dvojpriestorovom objekte je dokumentovaný zložitý technologický proces od prípravy suroviny (ovčia vlna), cez fachovanie, vaľkanie, plstenie, parenie, namáčanie v kyseline sírovej, farbenie, formovanie na dvojdielnych drevených formách, hladenie, sušenie, škrobenie. Pri jednotlivých fázach výroby klobučníci používali špeciálne nástroje a zariadenia, ktoré sú súčasťou dielne: kotly na farbenie a valchovanie „strela“ na rovnomerné ukladanie vlny do vrstvy, „krampľa“ na odstraňovanie mechanických nečistôt z vlny, „sušňa“ na sušenie polotovarov a hotových klobúkov, piecka na nahrievanie želiezok do žehličiek. Zariadenie dielne pochádza z 20. rokov 20. storočia.
Klobučníctvo ako hlavné alebo doplnkové zamestnanie bolo rozšírené vo viacerých turčianskych obciach. V samotnom Veľkom Čepčíne koncom 19. storočia pracovalo 13 klobučníkov, ktorí predávali svoje výrobky na jarmokoch v Turci i susedných regiónoch.
Súkennícka dielňa z Veľkého Čepčína
Kópia technického objektu na výrobu vlnenej priadze a tkanie súkna. Súkennícka dielňa vo Veľkom Čepčíne vznikla v roku 1913. Jej zakladateľom bol Ján Pavol Koričanský, pokračovateľ rodinnej remeselnej tradície, vyučený v Banskej Bystrici. Z finančných prostriedkov zarobených v Amerike kúpil v obci dom a vo dvore postavil pôvodne drevený objekt, v ktorom sa okrem valchovania robili všetky práce potrebné pri spracovaní vlny na súkno. Strojové vybavenie – krampľovací, predspriadací mykací a spriadací stroj – získal majiteľ postupne ako vyradené zariadenie od súkenníkov zväčša z Banskej Bystrice. V roku 1925 kúpil ako posledný nový mykací stroj.
Počas celej existencie dielne sa však tkalo na ručných krosnách. Na pohon krampľovacieho stroja využívali najskôr benzínový motor.
Od roku 1923 po vybudovaní prítoku vody k dielni, osadení vodného kolesa a prestavbe transmisie slúžila ako pohonná sila voda. Zároveň majiteľ pristavil valchu s dvoma kladivami. Sila vodného zdroja sa však ukázala ako nedostatočná, valcha pracovala pomaly a po štyroch rokoch prevádzky ju zlikvidoval. Vodné koleso stačilo na pohon vždy iba jedného stroja. V roku 1938 prevzal dielňu zakladateľov syn Ján. Objekt postupne prestaval do terajšieho stavu a zaviedol elektrinu na pohon strojového zariadenia.
V dielni sa vyrábalo najmä súkno bielej, sivej a černej farby ako metráž, prikrývky na kone, počas vojny tiež vlnená priadza. Výrobky chodili majitelia predávať na jarmoky v rámci celého Turca ale aj do Žiliny, Rajca, Ružomberka či Dolného Kubína. Súkennícka dielňa fungovala do roku 1950.
Zemianska kúria z Blažoviec
Kópia murovanej, viacpriestorovej, čiastočne podpivničenej stavby, s portikusom na vchodovej strane. Pôvodne baroková stavba bola upravená do súčasného stavu v prvej polovici 19. storočia. Kúria reprezentuje obydlie strednej vrstvy turčianskych zemanov.
Od roku 2009 tu sídli Múzeum kultúry Rómov na Slovensku. Stála expozícia múzea nazvaná Romano drom/Cesta Rómov približuje históriu a kultúru Rómov od čias ich putovania z indickej pravlasti, cestu Rómov do Európy, ich osudy na tomto území, pričom osobitnú pozornosť venuje histórii a kultúre Rómov na Slovensku.
Vstup do výstavy približuje hľadanie odpovedí na otázku o pôvode Rómov a vysvetľuje, prečo vedci považujú za pravlasť predkov Rómov Indiu. Charakterizuje spoločenstvá (Dómovia, Gadulia Loharovia, Bandžarovia), o ktorých sa predpokladá, že sú príbuznými Rómov a majú s nimi spoločných prapredkov.
Druhá časť expozície približuje osudy Rómov, ktorí sa v priebehu 9. a 10. storočia nášho letopočtu vydali na cestu do Európy. Približuje jej jednotlivé etapy a dopady významných historických udalostí na rómske spoločenstvo. Jej pokračovaním je téma histórie Rómov na Slovensku. Zachytáva prvú písomnú zmienku o ich prítomnosti na našom území (1322), približuje osvietenské snahy Márie Terézie a Jozefa II. smerujúce k trvalému usídľovaniu Rómov i najtragickejšie obdobie v dejinách Rómov - obdobie 2. svetovej vojny. Časť venovaná kultúre Rómov je koncipovaná ako návšteva rómskej osady, v rámci ktorej má návštevník možnosť zoznámiť sa so spôsobom života Rómov a ich materiálnou i duchovnou kultúrou. Atraktívnou súčasťou expozície je časť venovaná olašským Rómom, ktorých kultúra si dodnes uchovala mnohé archaické prvky.
Dom z Horného Turčeka
Dom z Horného Turčeka je typickým reprezentantom nemeckého obydlia z kremnickej oblasti. Na pôvodnom mieste bol postavený koncom 18. storočia. Pri stavbe železnice Vrútky – Zvolen v rokoch 1870 – 1872 bol spolu s niekoľkými ďalšími domami rozobraný a znovu postavený o niekoľko desiatok metrov ďalej od násypu trate. Dom od svojho vzniku až do roku 1978, kedy bol prevezený do Múzea slovenskej dediny, vlastnila rodina Rusnakovcov. Interiérové zariadenie domu predstavuje spôsob bývania tejto rodiny v druhej polovici 30. rokov 20. storočia. Okrem manželov Rusnakovcov tu vtedy žilo ich šesť detí (ďalšie tri sa narodili neskôr), majiteľova mama a jeho slobodná sestra. Rodina žila z výnosu gazdovstva, chovala zvyčajne dve kravy, dve jalovice, prasa a pár koní. Okrem toho majiteľ domu pracoval v tomto období aj ako povozník na miestnej píle.
Vstupným priestorom je priechodný pitvor, na prízemí vpravo je veľká izba a čierna kuchyňa, vľavo menšia izba a svetlá kuchyňa. Rovnaká dispozícia sa opakuje i na poschodí, kde sú na každej strane dve komory – skladovacia a spacia. Z pitvora na poschodí je prístupná povala a pavlač, ktorá slúžila na sušenie bielizne.
V priestrannej veľkej izbe na prízemí sa rodina stretávala, stolovala, prijímali sa návštevy, no nevarilo sa tu a spávalo iba vo výnimočných prípadoch. V menšej izbe na prízemí spávali manželia a ich menšie detí. Čierna kuchyňa bola v staršom období určená na prípravu jedla. V období druhej polovice 30. rokov 20. storočia ju rodina využívala iba pri pečení chleba a údení mäsa. Na každodennú prípravu pokrmov a vykonávanie bežných domácich prác v spomínanom období slúžila svetlá kuchyňa s murovaným sporákom a štandardným súdobým inventárom.
O ľudovej architektúre v nemeckých obciach kremnickej oblasti
Za vývojovo starší typ obydlia v nemeckých obciach kremnickej oblasti možno považovať zvýšené domy s podkrovnými komorami, ako dokladá zatiaľ najstarší datovaný dom z r. 1562 z Kremnických Baní. Poschodové domy sa zrejme stavali aj skôr, pravdepodobne v súvislosti s urbariálnym poriadkom, podľa ktorého sa v poddanských obciach mesta Kremnica odvádzala daň z lánu. To prispelo k tomu, že dom, ktorý pôvodne patril jednej rodine, sa vznikom a osamostatnením nových rodín postupne členil horizontálne i vertikálne. Tým získala každá rodina vlastnú bytovú jednotku pod spoločnou strechou. Forma tohto poschodového domu s pavlačou sa ustálila na prelome18. a 19. storočia. Pôdorysne pozostávala z piatich priestorov na prízemí a rovnakého počtu na poschodí.
