Expozície: Región Orava
Sypárne z Vyšného Kubína, Párnice a Oravskej Poruby
Zrubové stavby na uskladnenie obilia v drevených zásobniciach, konzervovaných potravín, odkladanie odevov, hospodárskeho náradia a nástrojov. Približne od polovice 18. storočia sa sypárne stavali z protipožiarnych dôvodov mimo usadlostí, často konča dediny, alebo pri potoku, kde vytvárali súvislé rady. Konštrukcia striech ležala voľne na brvnách zrubu a v prípade požiaru ju mohli pomerne ľahko strhnúť. Najstaršie sýpky mali zrubovú valenú klenbu, omazanú zvnútra i zvonku silnou vrstvou hliny, ktorá pôsobila ako izolácia.
Sýpky boli zvyčajne jednopriestorovými objektmi, ale vyskytovali sa aj združené formy – zvyčajne dve sýpky rovnakého pôdorysu s osobitnými vchodmi prekryté spoločnou strechou, ktoré slúžili pre dvoch majiteľov. Nahliadnuť možno do interiéru poschodovej sypárne z Oravskej Poruby.
Usadlosť zemana z Vyšného Kubína
Zrubový poschodový dom s pavlačou, postavený v roku 1748, je najstarším a jedným z najcennejších objektov prenesených do Múzea slovenskej dediny. Usadlosť predstavuje spôsob života a bývania vrstvy oravských zemanov, príslušníkov nižšej šľachty, na konci 19. storočia.V prízemí sa dom člení na izbu, pitvor, čiernu kuchyňu, komoru. Obytná a skladovacia komora je i na poschodí. Vystupuje sa do nej dreveným schodišťom z pitvora, prístupná je z pavlače. Sociálnemu postaveniu obyvateľov zodpovedá i bohatšie vybavenie rustikalizovaným slohovým nábytkom a interiérovými doplnkami., skladba a veľkosť hospodárskej časti tvorenej chlievmi, maštaľami a stodolou, prístreškom pre vozy, sýpkou a rumpálovou studňou.
O zemianstve
Vrstva zemanov sa v bývalom Uhorsku vyvinula v 13. storočí z tej časti slobodného obyvateľstva, ktorá bola za vernú službu kráľovi obdarovaná majetkami. Postupne sa medzi zemanov dostávali aj iné osoby za rôzne zásluhy.
Zemania sa uplatňovali najmä v správe a súdnictve. Niektoré rody udelením ďalších privilégií prešli medzi vyššiu šľachtu. Od 15. storočia sa zemania delili na majetnejších predialistov, ktorí žili z feudálnej renty a chudobnejších kurialistov, ktorí vlastnili kúriu a mali pozemkový majetok. Táto vrstva v priebehu 18. a 19. storočia postupným delením majetku chudobnela a nadobudla znaky spôsobu života ľudu. Od ostatného obyvateľstva sa však naďalej odlišovala potvrdením spoločenského postavenia - výsadnou listinou s rodinným erbom (armáles), právom voliť a byť volený do správnych funkcií, znalosťou a používaním latinčiny, vykaním a onikaním, oslovovaním pán brat a pani sestra, používaním zemianskeho odevu.
Na území Slovenska bolo zemianstvo najviac zastúpené v Trenčianskej, Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici. Pochádzali z neho mnohé osobnosti politického, kultúrneho i hospodárskeho života.
Usadlosť z Jasenovej
Patrí k sídelnému typu uzatvorených dvorov z dolnej Oravy a predstavuje spôsob života a bývania viacdetnej rodiny bohatého roľníka evanjelického augsburského vierovyznania v 20. - 30. rokoch 20. storočia.
Pozostáva z obytného domu, maštale, chlievov pre ošípané a hydinu, stodoly a prístrešku na uloženie drobného poľnohospodárskeho náradia. Tieto stavby vytvárajú štvorboký dvor, prístupný od cesty vrátami, krytými šindľovou strieškou a bránkou. Celú usadlosť dopĺňa sýpka postavená mimo dvora. Obytný zrubový dom s drevenou pavlačou, postavený v roku 1846, je štvorpriestorový (izba, pitvor, čierna kuchyňa, komora), osadený na vysokej kamennej podmurovke, v ktorej je umiestnená pivnica s valenou klenbou. V hospodárskych objektoch sú okrem tradičných pracovných nástrojov prezentované i poľnohospodárske stroje (mláťačky, fukar, hnací motor), ktoré dokladajú prenikanie industrializácie do roľníckeho prostredia. Zaujímavým prvkom je zásobnica na obilie, vydlabaná z kmeňa mohutného stromu.
O spávaní
Keďže izba bola jediným vykurovaným priestorom v dome, najmä v zimnom období sa snažili všetci členovia rodiny v nej nocovať. Gazda s gazdinou spávali na posteli pri priečnej stene izby. Ak bolo v dome viac manželských párov, druhú posteľ mal syn - budúci gazda - so svojou ženou. Deti spávali v kolískach, väčšie spolu s rodičmi v jednej posteli. V početnejších rodinách upravovali na spanie lôžka na zemi, na laviciach, na peci. Rozšírené boli aj zásuvkové postele.
Na sezónne a príležitostné spávanie využívali aj komoru, maštale, výnimočne aj pitvor. Bežne nocovali v komorách mladomanželia, na povalách spali najmä slobodné dievky. Mládenci a sluhovia spávali počas celého roka v maštaliach, kde mali umiestnené jednoduché lôžko. V letnom období využívali na nocovanie tiež stodolu, šopy, senníky, zriedkavejšie aj podstenie domu.
Usadlosť z Veličnej
Usadlosť tvorená obytným domom, chlievmi a maštaľou, postavenými v rade za sebou, predstavuje spôsob života a bývania chudobnejšieho roľníka, vlastníka malej rozlohy pôdy, ktorý sa okrem poľnohospodárstva živil najmä výrobou plátna.
Zrubový poschodový obytný dom, postavený v roku 1866, má známy štvorpriestorový pôdorys (izba, pitvor, čierna kuchyňa, komora).
Z pitvora je prístup drevenými schodmi do povalového priestoru a do komôrky na poschodí.
Jednotlivé miestnosti domu sú vybavené inventárom zo začiatku 20. storočia. V komore sa nachádzajú nástroje na spracovanie textilných vlákien a krosná na tkanie plátna. Pri usadlosti je vyhĺbená studňa s kamennou skružou datovanou rokom 1921.
O plátenníctve
Výroba a predaj plátna sa stali pre množstvo obyvateľov Oravy hlavným zdrojom obživy. Povinnosť spracovať príslušné množstvo ľanu, alebo natkať určité množstvo plátna patrili na niektorých panstvách k poddanským povinnostiam.
V období vrcholu rozvoja plátenníctva na prelome 18. a 19. storočia sa v oblasti Oravy zhotovovalo 3,5 miliónov lakťov plátna. Drobní výrobcovia predávali plátno podomovo a na trhoch, zväčša v okolí svojho bydliska. Bohatší obchodovali vo veľkom. Skupovali natkané plátno od drobnejších výrobcov a zvážali ho na úpravu do farbiarní a mangľovní v Bobrove, Zubrohlave, Slanici, Námestove a inde.
Každá obec mala tradíciou vymedzenú oblasť predaja, kam začiatkom roka smerovali kolóny vozov naložené tovarom. Tak napríklad Slaničania obchodovali v dnešnom Chorvátsku, Slavónii, Dalmácii, ale aj v Palestíne a Egypte, Bobrovčania v Bulharsku, Rumunsku a na Kryme, Zubrohlavčania v Sedmohradsku. Od polovice 19. storočia plátenníctvo postupne zanikalo najmä z dôvodu konkurencie lacných bavlnených tkanín.
Usadlosť z Novote
Zrubová usadlosť z goralskej časti Oravy bola postavená v roku 1840, ako to dokladá datovanie nad vstupnými dverami. Obytnú i hospodársku časť, tvorenú stodolou s maštaľou, ovčiarňou a prístreškami „jatami“, kryje spoločná strecha. Usadlosť pôvodne vlastnili dvaja bratia, z ktorých každý s rodinou obýval jednu izbu a spoločne užívali pitvor a hospodárske priestory.
Vo vstupnom pitvore je umiestnený ručný mlynec - žarnov na mletie obilia a drevená stupa s kamenným tĺkom na drvenie obilia. V dlážke je vyhĺbená jama na uskladnenie zemiakov, prekrytá doskovým poklopom.
V izbe postavená hlinená pec s ohnišťom, z ktorého dym sa voľne rozptyľoval, predstavuje najstarší typ vykurovacieho zariadenia. Izby s otvoreným ohniskom nazývali „čierne izby“. Bývanie v nich nebolo veľmi príjemné, no na druhej strane dym pôsobil na drevo ako prirodzený konzervačný prostriedok. S postupne sa zvyšujúcimi nárokmi na úroveň bývania začali pristavovať nad otvorené ohniská lapače, ktoré odvádzali dym do podstrešného priestoru (ako sme videli v čiernych kuchyniach v predošlých domoch).
O spoločnom bývaní
Bývanie pôvodne príbuzných rodín v spoločnom dome je doložené takmer zo všetkých oblastí Slovenska. Archívne pramene dokladajú túto formu bývania od konca 18. storočia, keď sa domová daň určovala podľa počtu rodín bez ohľadu na to, či žili v samostatnom, alebo spoločnom dome. Dôvodom bytovej tiesne bolo ochudobňovanie roľníckych rodín, ale aj nariadenia, nedovoľujúce rozširovať intravilán obce, alebo obmedzenia výrubu lesov.
Najrozšírenejším riešením bývania druhej rodiny bola úprava komory na obytnú miestnosť, pričom pitvor ostal spoločný. Vyskytovali sa aj prípady, keď osamostatnené rodiny obývali jednu izbu, ktorú si rozdelili na pomerné časti. Delili sa aj vedľajšie časti domu.
Spolužitie viacerých už hospodársky samostatných rodín v jednom dome sa považovalo za provizórium, ktoré sa niekedy predĺžilo aj na niekoľko generácií. Spoločné bývanie postupne zaniklo do polovice 20. storočia.
Predstavuje tradičné staviteľstvo obce s rozptýlenou zástavbou, osídlenej v 18. storočí. Zrubová usadlosť pozostáva z obytného domu z roku 1865 s výrazne zdobeným doskovým štítom v tvare slnečných lúčov, do uhla postavených hospodárskych stavieb z roku 1873 (maštaľ, stodola, chliev) a samostatne stojacej dielne s pecou na tavenie zvonoviny na výrobu liatych zvoncov.
Obytný dom je štvorpriestorový (izba, pitvor, komôrka, komora). V izbe je umiestnené vykurovacie zariadenie s lapačom dymu nad ohniskom. Miestnosť bola osvetľovaná drevenými lúčami, ktoré sa pálili v kozúbku s lapačom dymu, postavenom vedľa pece. Izba je vybavená základnými nábytkovými prvkami, z ktorých upúta skriňový stôl s masívnou kamennou platňou. Spodná časť stola slúžila na odkladanie potravín.
Malá komôrka v zadnej časti pitvora slúžila na uloženie zemiakov, väčšia komora na uloženie odevov, náradia a potravín.
Usadlosť zo Zázrivej
O stolovaní
Stôl bol pokladaný za posvätný kus nábytku a bolo nemysliteľné, aby sa pri ňom vykonávala iná činnosť ako jedenie a modlenie. Miesto na lavici za stolom považovali za najčestnejšie a bolo vyhradené vždy gazdovi. Vedľa neho mali právo sedieť muži, tiež v určitom poradí.
Ženy počas jedenia stáli pri stole, alebo sa usadili na bočných laviciach či pri peci. Za stôl zasadli iba najstaršie - ak bolo miesto. Prisunuli si lavicu alebo stoličku, prípadne si sadli za stôl až keď muži dojedli. Deti jedávali naboku alebo spolu s matkami. Jedlo na stôl podávali v jednej veľkej mise, z ktorej si každý naberal.
V roľníckom prostredí dlho pretrvávalo podávanie hlavného jedla ráno pred započatím prác. Obedovali sa zvyšky od raňajok a na večeru sa znova varili teplé jedlá.
Olejáreň
Stavba sa nachádza v zástavbe dvora usadlosti z Oravského Veselého. Inštalované sú tu zariadenia a inventár, používané na lisovanie rastlinného oleja, ktorého výroba bola typická aj pre región Oravy.
Vzhľadom na obmedzenú trvanlivosť sa oleje lisovali v jesennom, zimnom a jarnom čase, vždy pred obdobiami pôstov, nielen pre okruh miestnych odberateľov, ale aj na predaj na trhoch a jarmokoch. V regióne Oravy pracovalo až 25 olejární, v ktorých lisovali olej z ľanového semena.
Rastlinné oleje sa používali ako omastok v tradičnej ľudovej strave počas pôstov, pre liečivé účinky v ľudovej humánnej i veterinárnej medicíne, v kozmetike, na svietenie v lampách a kahancoch, ako mazadlá a na výrobu politúr a farieb.
Výroba a použitie rastlinného oleja je na Slovensku rozšírené už od stredoveku. Rastlinný olej vyrábali najmä zo semena konopného a ľanového, ale aj z tekvicového, z maku, zo slivkových jadier, z lieskovcov, bukvíc, slnečnice, v menšom z kosodreviny, kvetných lupeňov (napr. ruží, slezu), od konca 18. storočia aj z repky olejnej.
Lisovanie rastlinného oleja v dedinských dielňach i na Orave, ako na celom Slovensku zaniklo zákazom živností v roku 1951.
Do objektu vstupujeme dverami, ktoré sú kópiou zdobeného portálu olejárne z Novote, datovaného roku 1849. Vo vstupnej miestnosti sú ručné a nožné stupy na drvenie semena, sitá a riečice na osievanie a piecka s kotlíkom na nahriatie drviny. Uprostred druhej miestnosti je starší typ lisu (Zákamenné). V ňom olej vybíjali tlakom klinov, zasúvaných údermi drevených kladív (barany - tarone). Nasledovníkom v oblasti rozšírených veľkých vretenových lisov s veľkými kolesami na ručné zaťahovanie klád je menší lis s priamym tlakom, využívaný od tridsiatych rokov 20. storočia (Oravské Veselé). Všetky tri typy lisov sa paralelne používali ešte v prvej polovici 20. storočia, kedy do výroby prenikajú aj novšie mechanizmy (napr. motorom hnaný liatinový kalandrový mlynec na drvenie semena). Hmotu v stupe rozdrveného semena hnietli v dlabanom koryte s vlažnou vodou, za stáleho miešania nahriali v kotlíku, teplý, olejnatý folt plnili do textilného obalu (z kravskej srsti pletená štvorrohá platva), ktorý vkladali do nádoby a do lisu. Pod tlakom dierkami v dne vytekal olej. Plnili ho do drevených, keramických, novšie i do sklenených nádob. V platve v nádobe zostával výlisok (makúch).
Zrubové usadlosti stredne majetných roľníkov zo začiatku 20. storočia s uzatvoreným dvorom. Čelná strana domov je zaujímavá riešením štítov s dvojitým zalomením, ktoré je pre túto obec charakteristické v období prelomu 19. a 20. storočia. Sprístupnená usadlosť pozostáva z trojpriestorového, v zadnej časti podpivničeného obytného domu, z prístrešku na uloženie poľnohospodárskeho náradia, do uhla postavenej stodoly a maštale pod spoločnou strechou, z chlievov pre ošípané a sýpky umiestnenej vedľa vrát. Zariadenie obytného domu je z 30. rokov 20. storočia. Tomu zodpovedá i prenikanie remeselne zhotoveného nábytku do roľníckeho prostredia (skrine, prádelník a i.).
Zmenou v kultúre bývania je oproti predchádzajúcim objektom svetlá kuchyňa, ktorá vznikla spojením pitvora a čiernej kuchyne. Je už vybavená novším vykurovacím zariadením (šporák na varenie s rúrou na pečenie) s uzatvoreným odvodom dymu.
Pôvodná skladovacia komora sa stala po menších úpravách obytnou miestnosťou pre rodičov majiteľa usadlosti.
Usadlosti z Hruštína
Kováčska vyhňa zo Suchej Hory
Zrubový objekt vyhne dedinského kováča a kolára, zaoberajúceho sa najmä výrobou a opravou nástrojov a náradia, určeného pre roľnícke prostredie. Základom vnútorného vybavenia je ohnisko s mechmi a nákova na drevenom kláte. Na stenách sú rozvešané rôzne typy kováčskeho náradia a polotovarov. Pred vyhňou je zastrešený priestor na podkúvanie koní, kováčske a kolárske práce pri výrobe a oprave vozov a iného poľnohospodárskeho náradia.